reklama

Politika v kostole, či kostol v politike? Hlavná dilema kresťanského politika

Mnohí v tejto krajine lamentujú nad stavom kresťanskej demokracie. Nejeden už povedal, že by rád videl kresťanskú demokraciu viac „v akcii“, ale jej predstavitelia sa mu zdajú nemastní a neslaní. Že nehovoria jasne, že sa vykrúcaj

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Keďže som (relatívne) mladý, môžem si dovoliť rezolútne vyhlásenia. Nech mi teda skúsení a vyslúžilí odpustia túto politickú nerozvážnosť, teda že hovorím, čo si myslím. Možno sa mýlim a možno som bol doteraz slepý.

„Prečo to tak je,“ pýtajú sa mnohí. Prečo nevidíme kresťanskú demokraciu „at its best“? Prečo sa zmieta vo vodách ako chabá loďka, keď môže plávať ako koráb. Prečo hrá violu, keď môže hrať prím. (Ospravedlňujem sa violistom za túto narážku. Kto neverí viole, nech si vypočuje Hindemithove violové sonáty. Je to zaujímavejšie, ako Brahmsove husľové koncerty.)

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pokúsim sa ponúknuť odpoveď na tento problém. Ten je tu preto, lebo kresťanskí demokrati sa doposiaľ nevysporiadali s jednou nevyhnutnou dilemou. Zrodila sa už niekde na novembrových tribúnach. Začala mať dôsledky, keď sa v deväťdesiatych rokoch v radoch kresťanských demokratov objavili liberálne duše s veľkou energiou a neutíchajúcim pragmatizmom. Táto kombinácia ich vyniesla na špičku a ich konzervatívni kolegovia sa im nedokázali vyrovnať, pretože (a našťastie) odolali „silným chúťkam zbaviť sa viery“. Dnes sa tomu, tuším, hovorí umiernený konzervativizmus. A konečne, táto dilema sa prejavuje naplno dnes. Aby ju človek nevidel, musí disponovať silným závojom nevedomosti.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Napätie, ktoré prináša liberálna demokracia – náboženskosť versus sekulárnosť

My, všetci, ktorí veríme v kresťanského Boha a ktorí cítime povolanie do verejného života budeme navždy čeliť dileme: máme byť náboženskí, alebo sekulárni?

Táto dilema pramení z nášho najhlbšieho presvedčenia, že Boh, ktorého hlása a o ktorom učí inštitucionalizované kresťanstvo, je jediný a pravdivý. Ak sme dostatočne uverili tejto téze (a môžeme jej iba veriť), zákonite musí prísť presvedčenie, že túto pravdu musíme hlásať aj my, že je univerzálna, platná pre každého bez rozdielu a v každej situácii. Ak sme tomuto uverili, potom chceme naše presvedčenie, náš životný štýl, naše hodnoty odovzdať každému. Chceme, aby podľa nich žili všetci, pretože je to najlepšie a najpravdivejšie, pretože takto bude každý najviac šťastný.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Toto presvedčenie, táto viera prináša ale mnoho problémov. Prestávame byť „synmi tohto sveta“. Začíname myslieť v horizonte, ktorý prekračuje jeden ľudský život. A to nie len v zmysle časovom, ale aj metafyzickom. Vnímame realitu viacerých svetov: pozemského, aj večného. Naše životy sa neodohrávajú len tu a teraz, ale už dnes sa zrkadlia v nepredstaviteľnej budúcnosti. V znelke môjho obľúbeného podcastu pre mužov sú slová: „Naše činy v živote sa odrazia vo večnosti.“

Máme sa teda snažiť byť synmi tohto sveta so všetkým, čo k tomu patrí? Alebo máme byť nekompromisne verní pravde a svedomiu, ktoré smerujú výhradne k večnosti?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Načrtnem teraz niekoľko praktických otázok, ktoré si kladie každý premýšľajúci kresťanský demokrat – samozrejme, každý podľa svojich možností –, a ktoré pramenia zo spomenutej dilemy. Možno o nich do dnes nevie, no aj tak mu už dlho vŕtajú v hlave. Tieto otázky si musí sám pred sebou zodpovedať čím skôr, najlepšie však pred tým, než sa vyberie do ulíc a na mítingy v milovaných vidieckych oblastiach. A ešte lepšie pred tým, než vkročí do brán Národnej rady a začne hlasovať, prednášať príhovory a písať zákony.

Má byť tvár našej politiky náboženská, alebo sekulárna? 

Inými slovami, máme v príhovoroch používať slovo Boh, používať kresťanskú terminológiu? Máme organizovať naše podujatia v priestoroch kresťanských spoločenstiev, alebo v kultúrnom dome opodiaľ? Máme hovoriť, že manželstvo muža a ženy je našou účasťou na stvoriteľskom pláne, alebo, že je to najlepší sociologický model usporiadania vzťahov?

Odpoveď na túto otázku má dve roviny: politickú a osobnú.

V rovine politickej je to asi tažšie. V náboženských priestoroch máme voličov. Tam nájdeme pochopenie, tam môžeme zasadiť nové myšlienky, ktorými chceme inšpirovať „tých našich“. Tam musíme chodiť a zabezpečovať si dlhodobú podporu. Pre nich musíme písať a vyjadrovať sa v kresťanskom jazyku. To všetko za predpokladu, že sa sami snažíme žiť kresťansky. Ak to nerobíme, ľudia veľmi rýchlo uvidia, čo kážeme a čo pijeme.

Na druhej strane, ak chceme byť politicky úspešní, musíme ísť aj „von“. Musíme oslovovať voličov s vlažným náboženským presvedčením, alebo bez neho. A tam treba hovoriť civilne, odôvodňovať naše idey filozoficky, sekulárne a prístupne. V tom je dobrý súčasný predseda KDH. Hovorí jednoducho a bez náboženských nuáns. Ale už sme neraz počuli, že voliči, ktorí sú jasne konfesionálni, by radi počuli niečo iné.

V rovine osobnej je to individuálne rozhodnutie. Každý má svojich voličov inde. Niekoho zvolili preto, že pätnásť rokov vyučoval predmanželskú náuku, alebo kázal na chválových stretnutiach. Ten si musí udržať svoje hlasy. No musí myslieť aj na to, že jeho voličov mu môže „ukradnúť“ niekto nový, charizmatickejší, príťažlivejší, lepší. Musí myslieť na to, že raz môže jeho politická aktivita prerásť do celospoločenských rozmerov. Vtedy bude musieť ukázať aj sekulárnu tvár a na to sa treba pripraviť a cvičiť sa v tom.

Ako tvrdo presadzovať politické rozhodnutia založené na kresťanských princípoch?

Keď veríme, že pravda o našom živote je len jedna a jednoznačná a zároveň chápeme, že svet je nespravodlivý, život ťažký a ľudské príbehy sa odohrávajú vo večných dilemách, nevyhneme sa otázke: S akou pevnosťou máme presadzovať riešenie založené na kresťanských princípoch? Chceme byť verní a preto sa pýtame: „Naozaj vždy?“ Naozaj aj vtedy, ak je síce princíp správny, ale bude z toho plynúť utrpenie pre ľudí, ktorí si svoj osud nevybrali?

Odpoveď je, že, áno, princíp je dôležitejší, ako jednotlivý prípad. Veď preto existujú zákony, preto sa – odpusťte mi tento príklad – súdi matka, ktorá odvrhne neľudským spôsobom novorodeniatko aj napriek jej životným okolnostiam. Tento trestný čin má dokonca v legislatíve osobitný názov.

Túto vernosť princípom treba presadzovať vhod aj nevhod. Lenže aj v našej vlastnej kresťanskej tradícii máme spôsoby, ako na nejaký čas strpieť zlo. A potvrdzuje to aj svätý Augustín, ktorému sa pripisuje otcovstvo tolerancie. Teda toho, že dovolíme na nejaký čas zlu, aby existovalo, lebo vieme, že sa nateraz inak nedá. (Zaujímavý podnet pre tých, ktorí toleranciu považujú za základ svojho zmýšľania.)

Pri rozhodovaní, máme na výber z niekoľkých možností. Len vyberám.

„Pre tvrdosť srdca,“ môžeme pristúpiť na miernejšie riešenie problému. Ak sa nedá hazard zakázať hneď a zaraz, ak sa naozaj presunie na internet, ak sa naozaj vytvorí nový čierny trh, nechajme ho žiť ešte chvíľu v okyptenej podobe. Ale hneď povedzme, že sme neskončili.

Ak sa ukáže, že nemôžeme donekonečna zvýhodňovať mnohočlenné rodiny, ak vidíme, že úžitok pre spoločnosť prinášajú aj slobodní ľudia (a to predsa vidíme), či nezosobášené páry (ktorých deti sú rovnako dobré pre spoločnosť a rovnako milované Bohom), príjmime také opatrenie, ktoré každému dieťatu pomôže a povzbudí rodičov, aby sa rozhodli aj pred spoločnosťou uzákoniť svoj zväzok. Jedným dychom ale povedzme, že sme presvedčení, že manželstvo (pozor, manželstvo a nie tradičná rodina, to je trochu hmlistý koncept), tak, ako bolo chápané po stáročia, je najlepším modelom.

„Ak sa nedá zlo zastaviť, dá sa umenšiť,“ môžeme si povedať keď budeme najbližšie hlasovať za obmedzene interupcií. Nebojme sa, môžeme pristúpiť na „jemnejšie“ riešenia. Ale znova povedzme narovinu, že toto nie je koniec. Slová politikov majú váhu. Využime ich.

S kým sa chceme priateliť? 

Na túto otázku odpovedal Vladimír Palko v knihe rozhovorov s Karolom Sudorom. Povedal, že kresťanskí politici robia niečo zle, keď ich chvália liberáli. Dovolím si jeho odpoveď rozvinúť ďalej a povedať, že každý, kto chce presadzovať a obhajovať (áno, dnes už musíme obhajovať) kresťanské princípy na verejnosti, nemôže čakať uznanie, a to najmä v mediálnom priestore. Riešenia založené na kresťanských princípoch sú totiž založené viac na pravde (ktorú som opísal vyššie), ako na osobnej slobode. Počítajú s nevyhnutnou nepríjemnosťou viac, ako s osobnou spokojnosťou. „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť.“

To ale prináša problém. Politik sa potrebuje dostať k moci, k funkcii. Musí poskladať vládu, alebo sa stať jej súčasťou. Ako hovorí Fero Mikloško, politik bez moci, to je nič. A má pravdu. Bez moci je politik odsúdený k opozičnej práci, čo je kritizovanie, protestovanie, hľadanie chýb. Keď už ani to nefunguje, musí sa kričať, urážať, aby si vás niekto všimol. To je vyčerpávajúce, demotivujúce, chce to dušu bojovníka. V tom je brilantný Igor Matovič a treba mu to uznať. Málokto spravil tak veľa opozičnej práce, ako on. Je to ale nepríjemná vec a Igorovi Matovičovi sa to dnes vracia zo všetkých strán.

Teda kresťanský politik sa potrebuje kvôli úžitku priateliť aj s tými, ktorí nezdieľajú jeho presvedčenia, ba nimi pohŕdajú. Tam sa musí kalkulovať, obchodovať, vyjednávať. Musí si udržať kredibilitu pred protivníkmi. Múdreho politika môžu nepriatelia nenávidieť, ale musia vedieť, že vždy dodrží slovo.

Takýto politik musí dodržať slovo aj voči svedomiu. To je prípad KDH, keď vystúpilo z vlády kvôli Vatikánskej zmluve. Nebola to žiadna hrana, ani hrot. Bola to vernosť dohode, princípom, pravde.

Kresťanskí demokrati by teda mali byť absolútne verní pravde, svedomiu a dodržiavať dohody. Kľučky sú prípustné len do tej miery, do akej nikomu neklamú a nezavádzajú spojencov. „…opatrní ako hady a jednoduchí ako holubice.“

Teda nečakajme, že nás liberáli budú mať radi pre naše presvedčenie a že nás budú chváliť za naše politické rozhodnutia. (To bol odkaz hlavne pre mladých. Inak tie reči o dokonalom bratstve, o večnom mieri a priateľstve každého s každým sú vynálezom komunistov. Beethoven asi len podľahol kúzlu Schillerovej poézie keď písal deviatku. Alebo možno už vtedy existovali viedenské anarchistické kaviarenské krúžky.) Skrátka, to sa nikdy nestane. Budujme spoľahlivé spojenectvá pre politický úžitok a nerobme si ilúzie.

Riešenie

Odvažujem sa teraz ponúknuť jedno riešenie našej dilemy. Nie je dokonalé, je veľmi jednoduché a môže mať nepríjemné následky. Je ním obyčajná pravda. Treba hovoriť pravdu.

Na otázku, či naozaj verím v Boha a mám v úcte Cirkev, ktorej jednotlivci toľkokrát zlyhali, odpovedám: „Áno.“ Na otázku, či sú interupcie najväčšou nespravodlivosťou v súčasnom svete odpovedám: „Áno.“ Či budem presadzovať výhradu vo svedomí? „Áno.“

V diskusii o zmysle politického života hovorím, že politika má viesť spoločnosť k cnostnému životu, ktorý je založený na kresťanskom chápaní človeka. Súhlasiť nemusíte.

Môžem ale so spokojným svedomím povedať, že chápem, že nie všetci uznávajú kresťanstvo. A nie všetci kresťania musia súhlasiť s tým, čo hovorí Cirkev. Na to majú svojich politikov, ktorí presadzujú iné princípy. Kto bude mať viac hlasov, víťazí. Demokracia nie je rozprávková krajina, ale spôsob deľby moci.

Keď kresťanskí politici budú jednoducho hovoriť viac pravdy, aj tí, ktorí sú vlažní si povedia: „Aspoň povedal, čo si myslí. Nezavádzal ma. Nebojí sa.“

Nuž, priatelia, nebojme sa a hovorme veci jasne. Vtedy nás budú chcieť. A ak nás nebudú chcieť v parlamente, miesto si nájdeme inde. Veď naše presvedčenie nie je z tohto sveta.

Autor je vyštudovaný hudobný pedagóg, v prestávke od učiteľskej práce sa dnes profesionálne venuje témam náboženskej slobody. Občasne publikuje v rôznych periodikách. Píše články, komentáre, poéziu i piesne. V rokoch 2017 až 2019 bol predsedom spoločnosti absolventov Kolégia Antona Neuwirtha. Vo voľbách 2020 kandiduje za Kresťanskodemokratické hnutie na mieste číslo 93. S úsmevom priznáva, že tento text je tak trochu kortešačkou.

Jano Tkáč

Jano Tkáč

Bloger 
  • Počet článkov:  3
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pedagóg, publicista, neziskovkár, milovník kultúry a umenia. Momentálne kandidát do Národnej rady SR za Kresťanskodemokratické hnutie s číslom 93.www.volimjana.sk Zoznam autorových rubrík:  PolitikaNezaradené

Prémioví blogeri

Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

86 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu